K otázce rakousko-uherské banky

Abstrakt:

Článok pojednáva o fungovaní spoločnej rakúsko-uhorskej ceduľovej banky v miestnych pomeroch Rakúsko-Uhorska. V Uhorsku totiž zosilňovalo politické hnutie, ktoré požadovalo samostatnú ceduľovú banku. V Rakúsko-Uhorsku nastával problém neupravených pomerov meny. Bez odstránenia papierovej meny nemohlo byť pomýšľanie na samostatnú banku Uhorska. V roku 1876 došlo k dohode medzi vládami o spoločnej banke s výslovným uznaním obojstranného práva k zriadeniu samostatnej banky. I napriek tomu že založenie ceduľovej banky je vecou hospodárskou, v Rakúsko-Uhorsku išlo predovšetkým o politickú záležitosť. Proti uhorskej politike stála tradicionálna politika Rakúska, ktorá háji spoločné inštitúcie. Autor posudzuje činnosť rakúsko-uhorskej banky z hospodárskeho hľadiska a snaží sa z toho vyvodiť dôsledky spôsobené oddelením bankového sektoru na Rakúsko a Uhorsko. Banka bola založená vo valnej väčšine rakúskym kapitálom a odrážala rakúsku hospodársku silu, avšak jej najdôležitejšie obchody sa stále viac sústreďovali do Uhorska. Autor tieto tendencie bezpochyby považuje za normálne, pokiaľ by banka bola obchodnou, lenže v prípade ceduľovej banky to tak optimálne nie je, pretože tá ma v prvom rade sledovať národohospodárske ciele. Autor poukazuje na vysokú úverovú aktivitu v Uhrách. V článku sa spomínajú i zásady činnosti modernej ceduľovej banky. Výročné správy rakúsko-uhorskej banky ukazujúce portfólio eskontovaných zmeniek ku koncu roku ukazujú, že peňažné nároky Uhorska, obzvlášť uhorského venkova stále rastie. Koncom roku 1908 bolo v portfóliu banky len 36,5% rakúskych zmeniek a 63,5% uhorských zmeniek. Čím väčší podiel zmenkového portfólia má uhorská časť na celkovom stave portfólia rakúsko-uhorskej banky, tým viac rozhodujú uhorské obchodné aktivity o výške diskontnej sadzby.
Ďalej autor spomína, že zmenky eskontované v uhorských filiálkach majú dlhšiu dobu trvania a robia portfólio menej pružné. Vysvetlený je tu vzťah činnosti banky na platobnú bilanciu krajiny. Rakúsko malo silný sklon k tvorbe aktív platobnej bilancie, ale Uhorsko naopak. Silný uhorský sklon k pasívnosti platobnej bilancie vyrovnávala na druhej strane rakúska aktívnosť platobnej bilancie. Len vďaka tejto skutočnosti Rakúsko-Uhorsko ako celok si mohlo udržať relatívne nízku výšku diskontnej sadzby v porovnaní s medzinárodnými trhmi. Keby bola rozdelená pôsobnosť banky na Uhry a Rakúsko, tak zákonite by v Uhrách z hľadiska medzinárodného pohybu na kapitálových trhoch musela byť úroková miera vyššia než bola nastavená vtedajšia miera. Uhorské národné hospodárstvo ďalej ťažilo i z dobrých medzinárodných pomerov a vysokej kredibility, ktoré rakúsko-uhorská banka mala vo svete z čoho vyplývalo, že si dokázala požičiavať veľmi výhodne.
V závere článku autor uvažuje nad dôsledkami bankového rozdelenia na časť uhorskú a rakúsku. Hovorí, že okrem celej rady vážnych dôsledkov by toto rozdelenie narušilo predovšetkým úverové pomery v obidvoch častiach monarchie, čo by malo zvlášť nepriaznivé dôsledky na výrobný proces a na národné hospodárstvo ako také.  

Bučko Ján